Uvažovali ste nad tým, prečo stretávame toľko zachmúrených ľudí? Znechutenú pani za pokladňou v Tescu, dievča stojace na rohu školy, ktoré sa nevie dohltať dymu a špak zahodí s útrpným úškľabkom lebo práve zvoní, vyrevaného chlapca, čo sa vytrhne mladej matke, aby vyplašeným holubom vrátil trochu z práve zažitého príkoria.
Chmúrime sa preto, lebo sme nespokojní? S prácou, pravidlami, so zaužívaným poriadkom, postavením, vzťahmi? Alebo je všetkému na vine svetová kríza?
Ako som prechádzal Hlavnou, zrazu som zabudol na automaty MHD, ktoré jednostaj vyhadzujú jednoeurové mince, na klamlivé zlacňovanie tunajších supermarketov, na sídliskovú trávu čo urputne prerastá cez odpadky, na malé šteňa, ktorému majiteľka zbytočne vysvetľovala, že nie som na jedenie, ale že som fuj :). Na bývalých šéfov, ktorí moju prácu dali menej kvalifikovanému, aby azda ušetrili. Na výberové konania, kde dominujú stranícki nominanti, a iní „bohuZNÁMI“, i na oprávnený pocit, že Boh stratil moju adresu.
V istom okamihu som sa zhlboka nadýchol a nad veľkými i malými krivdami zoširoka usmial. Zrazu som nepotreboval nič -nadobudol som pokoj. Chvíľu som bol sám sebou s mojou Láskou a bez všetkého, na čom mi kedysi tak mocne záležalo.
Neviem presne. Azda je naše chmúrenie sa, len momentálnym nedostatkom nadhľadu.